Zuzana

Príbeh 9

Zuzana

Pani Zuzana je mladá pani, ktorá má detskú mozgovú obrnu a epilepsiu. Z dôvodu dôsledkov DMO je vozíku, kde musí byť fixovaná popruhmi, aby nespadla. Od svojich 3 rokov žije v domove sociálnych služieb s celoročným pobytom. Pani Zuzana potrebuje intenzívnu podporu pri seba obslužných činnostiach, pri ktorých má z času na čas mimovoľné pohyby rúk. Personál z tohto dôvodu pravidelne fixuje popruhmi ruky pani Zuzane počas vykonávania toalety a aj počas stravovania.

Ktoré články Dohovoru sú porušené?

Otázky do diskusie?

Môže zamestnaneczariadenia používať fixáciu popruhmi na obmedzenie pohybu?
Ako sa môže pani Zuzana brániť fixácii popruhmi?
Komu fixácia rúk viac pomohla, zamestnancom pri opatrovaní alebo pani Zuzane?

Odborné pohľady na danú situáciu v súlade s Dohovorom

Nevieme kedy a nevieme komu napadlo, že pre lepšie zvládanie pomoci pani Zuzane pomôže fixácia rúk popruhmi. Vieme si predstaviť, keď tento spôsob pomoci pani Zuzana zažila prvýkrát. Bolo proti jej vôli? Pravdepodobne svojim spôsobom protestovala proti obmedzovaniu „samovoľnému“ pohybu jej rúk. Možno si poplakala, hnevala sa, uzavrela sa, rezignovala, možno si nakoniec zvykla. Fixácia sa stala neoddeliteľným, každodenným rituálom jej života. Fixácia popruhmi jej pomohla alebo ublížila? Fyzická fixácia a násilie spôsobuje zároveň násilie na psychike pani Zuzany. Kto rozviaže fixačné popruhy pani Zuzane?

Sociálny pracovník/sociálny pedagóg

Príbeh pani Zuzany ukazuje dve roviny problematiky ľudských práv. Prvá rovina sa týka jej dlhodobej inštitucionalizácie v celoročnej pobytovej služby, bez toho, aby existovala podpora jej prechodu do komunitných služieb a bežného života[1]. Druhá rovina, ktorú vnímame ako problematickú a porušovanie práv pani Zuzany je oblasť telesných obmedzení, ktoré sa v rámci jej podpory používajú. V prípade pani Zuzany, na rozdiel od už predtým spomínaných prípadov, kde boli používané telesné obmedzenia, sa tento môže na prvý pohľad javiť ako bezproblémový. Pani Zuzana má mimovoľné pohyby rúk, ktorými môže ohroziť personál pri zabezpečovaní jej podpory počas stravovania a hygieny a tak fixovanie rúk sa javí ako logické riešenie. Toto však vnímame ako problematické, lebo z hľadiska sociálnej práce a aj z hľadiska ľudsko-právneho prístupu je potrebné hľadať, čo najmenej obmedzujúce riešenia, ku ktorým fixovanie človeka nepatrí. Zároveň je zásadným problémom predovšetkým paušálne využívanie fixačných popruhov, ktoré personál používa stále, keď zabezpečuje fyzickú podporu pani Zuzany. No na druhej strane jej samovoľné pohyby rúk sa dejú len z času na čas. Z tohto dôvodu je veľmi potrebné podrobné mapovanie a evidencia situácií, kedy reálne pri samovoľnom pohybe rúk pani Zuzany, došlo k nejakej škode, alebo ujme. Zároveň je potrebné podrobne mapovať početnosť výskytu týchto pohybov a aj situácií, kedy sa dejú – hľadať dôvod, situácie a príčiny samovoľného pohybu – napr. nervozita, nesúhlas a pod. Na mapovanie týchto situácií, môžeme využívať nástroje plánovania zameraného na človeka[2]. Základom je nájsť humánnejšie riešenia, ako je pravidelné fixovanie a hľadať individualizované riešenia, pre konkrétne situácie. Nevyhnutnosťou v tomto prípade je individuálny rizikový plán pre podporu pani Zuzany. Práve podrobná a cielená dokumentácia nám môže pomôcť v tom, aby sme vedeli odôvodniť individuálne používané podporné nástroje, s tým, že sme vyskúšali všetky možné prijateľnejšie riešenia. Práve podrobná a cielená dokumentácia personálu (denné záznamy, výstupy mapovania, videonahrávky, fotografie a pod.) slúžia ako „dôkaz“ toho, že sme nezanedbali starostlivosť a hľadáme tie najlepšie riešenia pre človeka, ktorého podporujeme.

Právnik

Z právneho hľadiska ide v prípade Zuzany a dve roviny, ktoré sa vzájomne prekrývajú. Na jednej strane má poskytovateľ sociálnych služieb povinnosť postupovať tak, aby nedochádzalo k tzv. zlému zaobchádzaniu. Právny koncept zlého zaobchádzania obsahuje v podstate tri formy, a to mučenie, neľudské zaobchádzanie a nedôstojné zaobchádzanie. Všetky tieto formy sú absolútne zakázané podľa čl. 15 Dohovoru. Používanie fixácií, teda obmedzovanie Zuzany vyvoláva otázku, či nie je neľudské, resp. ponižujúce. Tak by tomu napríklad bolo, ak by k fixácii dochádzalo automaticky, paušálne. Alebo v situácii, ak by k fixácii dochádzalo iba z dôvodu nepokojného chovania. To konkrétne konštatoval Európsky súd pre ľudské práva v rozsudku Bureš proti Českej republike, ktorý sa týkal fixácie mladého muža počas noci na záchytnej stanici. V prípade Zuzany nám, ale vystupuje druhá rovina, ktorá súvisí ako s jej právom na zdravie podľa čl. 25 Dohovoru a právom na habilitáciu a rehabilitáciu podľa čl. 26 Dohovoru, tak aj s ochranou zamestnancov poskytovateľa sociálnych služieb, ktorí zabezpečujú seba obslužné činnosti. Táto druhá rovina vyžaduje individualizovanie podpory pri seba obslužných činnostiach tak, aby na jednej strane bolo poskytovanie služby dôstojné, ale zároveň aby bolo ako pre Zuzanu, tak aj pre zamestnancov bezpečné. V domácom práve budeme hovoriť o práci s rizikom, resp. o povinnosti dodržiavať náležitý dohľad podľa § 422 zákona č. 40/1964 Zb. Občiansky zákonník. Túto povinnosť má poskytovateľ sociálnych služieb. Ale čo presne znamená? Zákon pojem náležitý dohľad nedefinuje, vymedzenie a návod ponúka rozsudok Najvyššieho súdu č. R 4/1970. Podľa tohoto rozhodnutia „Náležitým dohledem“ … není možno rozumět takový dohled, který by byl za normálních okolností osobami dohledem povinnými vykonáván stále, nepřetržitě a bezprostředně (na každém kroku)… v takovém případě by byla zákonem předpokládaná možnost zproštění odpovědnosti těchto osob prakticky vyloučena. Při úvaze o tom, zda osoby dohledem povinné náležitý dohled nezanedbaly, je nutno vzít zřetel i na některé okolnosti týkající se osoby podléhající dohledu (např. věk, povahové vlastnosti a celkové chování). Z tohoto rozhodnutia jednoznačne vyplýva, že náležitý dohľad je dohľad individualizovaný. Zároveň nejde o dohľad vykonávaný stále, na každom kroku, to jednoducho nie je za prvé možné, a za druhé by to bolo pre prijímateľa sociálnych služieb veľmi obmedzujúce. Stály, nepretržitý dohľad si je možné predstaviť snáď iba v úplne extrémnych situáciách, samozrejme tiež za predpokladu individualizácie. Na tomto mieste je preto dobré upozorniť na terminologickú nepresnosť v prílohe č. 3 zákona č. 448/2008 Z.z. o sociálnych službách. V bode 12, ktorý upravuje hodnotenie potreby dohľadu, sa mätúco uvádza pojem „nepretržitý dohľad“. Ide o nevhodne zvolené slovné spojenie, ktoré môže v praxi spôsobiť interpretačné problémy. Preto musíme zdôrazniť, že pre poskytovanie podpory a činností pri poskytovaní sociálnych služieb je rozhodujúci právny pojem náležitého dohľadu podľa § 422 občianskeho zákonníku. Teda, vo všetkých prípadoch je potrebné s rizikom pracovať individualizovane a ušiť opatrenia, ktorými sa riziko kontroluje, vždy na mieru človeku so zdravotným postihnutím. V prípade Zuzany tak je potrebné pracovať zvážiť, či používané opatrenie nie je automatické, a či by prešlo testom subsidiarity, teda, či neexistuje iné, menej závažné opatrenie, ktoré by účel, pre ktorý sa používa, naplnilo rovnako. Ak by takéto opatrenie existovalo, má poskytovateľ sociálnych služieb povinnosť ho používať.

Zdroje:

[1]Podrobnejšie sa tejto téme venuje v príbehu č. 10 – – Ivan, Jozef, Gregor, Martin a Gejza. [2]https://www.kvalitavpraxi.cz/res/archive/015/001829.pdf?seek=1293016487