Miloš

Príbeh 1

Miloš je 35 ročný muž s hlbokými modrými očami ako pleso v Tatrách, keď vychádza v lete slnko a hladina zmodrie a zjemnie.Miloš má diagnostikovanú schizofréniu a je pozbavený spôsobilosti na právne úkony. Stretli sme sa, keď napísal kolegovi na Facebook, že potrebuje pomoc. Písal zo zúfalstva. Stretli sme sa v okresnom meste, kam mohol docestovať z domova sociálnych služieb. Povedal, že má pár hodín, išiel na „priepustku“. Poprosil nás o dve veci, aby sme mu pomohli dostať sa von zo zariadenia, ktoré sa pre neho stalo väzením a aby mu súd prinavrátil spôsobilosť. Zistili sme, že Miloš netuší, že v zariadení sociálnych služieb má zmluvu a že túto podpísal jeho opatrovník. Nevedel, aké sú jeho práva a povinnosti, nevedel, kam sa obrátiť. Na požiadanie mu zariadenie zmluvu odmietlo dať, nakoľko nie je plne spôsobilý. Tiež sme zistili, že nájsť pre Miloša alternatívu je takmer nemožné. V regióne, kde žije, neexistujú komunitné služby.

Ktoré články Dohovoru sú porušené?

Otázky do diskusie?

Je správne, že Miloš nevie a nemá informáciu o tom, že má so zariadením zmluvu o poskytovaní sociálnych služieb ?
Je správne, že mu ju zariadenie odmieta vydať?
Potrebuje každý prijímateľ danej služby vedieť, aké sú jeho práva a povinnosti?
Je diagnóza postačujúcim dôvodom pre poskytovanie sociálnej služby umiestnením v pobytovom zariadení sociálnych služieb?….
Aký význam má informovaný súhlas osoby pre poskytnutie sociálnej služby?

Odborné pohľady na danú situáciu v súlade s Dohovorom

Príbeh Miloša otvára základne otázky o podmienkach poskytovania sociálnej služby. Je zrejmé, že zbavenie pána Miloša spôsobilosti na právne úkony malo za následok umiestnenie v zariadení sociálnych služieb bez jeho súhlasu. Pán Miloš sa síce nevyznal v tomto administratívnom procese ale po umiestnení v zariadení sociálnych služieb, napriek svojej diagnóze, dokázal rozpoznať a dospieť k vlastnému názoru, že takúto službu nechce a preto nechce žiť celý život v domove. Samotná diagnóza totiž nie je dostatočným dôvodom k umiestňovaniu v zariadení sociálnych služieb. Diagnóza je vážnym dôvodom k poskytnutiu adekvátnej zdravotnej a psychosociálnej terapie s cieľom zmeny zdravotného stavu. V prípade, ak by Miloš neprotestoval ale sa pasívne prispôsobil administratívnemu a protiprávnemu postupu ostal by v zariadení sociálnych služieb až do konca svojho života. Je možné predpokladať, že v zariadení sú viacerí klienti, ktorí sa nedôstojným podmienkam prispôsobili.

Sociálny pracovník/sociálny pedagóg

Príbeh Miloša má v sebe niekoľko rovín porušovania jeho ľudských práv a slobôd. Prvou rovinou je oblasť spôsobilosti na právne úkony, ktorá sa v sociálnych službách často vníma ako „čarovná formulka“ na výrazne obmedzovanie človeka, tak ako to vidíme aj v tomto prípade. Spôsobilosť na právne úkony[1] z hľadiska sociálnej práce nemôže znamenať, že začneme človeka obmedzovať v jeho práve na nezávislý život a že s touto oblasťou jeho života ďalej nepracujeme. Z pohľadu sociálnej práce a individuálnej podpory vnímame túto skutočnosť ako priestor, kde konkrétny človek potrebuje (viac či menej intenzívnu) podporu. Historicky boli prijímatelia sociálnych služieb automaticky zbavovaní spôsobilosti na právne úkony, bez toho, aby sa hĺbkovo mapovali ich zručnosti, schopnosti a potreby. Miloš je prijímateľom sociálnej služby v domove sociálnych služieb s celoročným pobytom. Jednou z hlavných povinností poskytovateľa sociálnej služby v tomto druhu sociálnej služby sú v zmysle § 7 zákona o sociálnych službách:

prihliadať na individuálne potreby prijímateľa sociálnej služby,
aktivizovať prijímateľa sociálnej služby podľa jeho schopností a možností
spolupracovať s rodinou, obcou a komunitou pri utváraní podmienok na návrat prijímateľa sociálnej služby poskytovanej v zariadení s celoročnou pobytovou formou do prirodzeného rodinného prostredia alebo komunitného prostredia s prednostným poskytovaním sociálnej služby terénnou formou, ambulantnou formou alebo týždennou pobytovou formou, a to so súhlasom prijímateľa sociálnej služby a pri rešpektovaní jeho osobných cieľov, potrieb, schopností a zdravotného stavu.

Vychádzajúc z týchto povinností poskytovateľa sociálnych služieb a požiadaviek, ktoré Miloš deklaruje – prinavrátenie spôsobilosti na právne úkony a odchod zo zariadenia, je jasná objednávka na spoluprácu v rámci individuálneho plánovania. Napriek tomu, že je Miloš pozbavený spôsobilosti na právne úkony, je možné sledovať, že dokáže vo viacerých oblastiach fungovať samostatne a prípadne s podporou – napr. cestovanie a opustenie zariadenia na „priepustku.“ V nádväznosti na tieto skutočnosti je nevyhnutné zo strany poskytovateľa sociálnej služby v rámci individuálneho plánovania realizovať podrobné mapovanie jeho schopností, zručností a potrieb a vyhodnotiť primeranú mieru podpory vo všetkých oblastiach jeho života a špecificky v oblasti právnych úkonov. Na takéto mapovanie je možné využiť rôzne nástroje, kde medzi najefektívnejšie patrí tzv. Supports Intensity Scale (Škála intenzity podpory)[2] alebo aj z český odporúčaný postup – Posuzovaní míry nezbytné podpory uživatelů[3], prípadne ďalšie mapovacie nástroje využívané v individuálnom plánovaní. Dôkladné mapovanie oblasti právnych úkonov a samostatnosti Miloša v praxi a každodennom živote sú nevyhnutné pre začatie konania na prinavrátenie spôsobilosti. Už len samotná informácia, že Miloš pricestoval na stretnutie do okresného mesta sám, nám ukazuje, že úplné zbavenie spôsobilosti nie je v jeho prípade vôbec adekvátne. Na základe podrobného mapovania je možné ďalej pracovať s nastavením cieľov individuálneho plánovania, ktoré by mali smerovať k jeho osamostatňovaniu a prípadnému odchodu do iného druhu sociálnej služby – napr. zariadenia podporovaného bývania alebo podpory samostatného bývania.

S týmto však súvisí aj problematika absencie následných komunitných služieb, ktoré by poskytovali Milošovi podporu po jeho odchode z domova sociálnych služieb. Napriek tomu, že vieme, že ide hlavne o systémový problém, aj v tejto oblasti vidíme priestor pre aktívnu prácu poskytovateľa sociálnych služieb, ktorého povinnosť vytvárať podmienky pre návrat prijímateľov z celoročných pobytových služieb do prirodzeného rodinného alebo komunitného prostredia, je ukotvená v zákone o sociálnych službách. V tomto prípade je základnou úlohou a povinnosťou poskytovateľa aktívne sa podieľať na komunitnom plánovaní vo svojom regióne, kde je jedným z účastníkov tohto procesu. V rámci komunitného plánovania má možnosť zapájať aj prijímateľov sociálnych služieb, ktorí môžu deklarovať svoje potreby aj na regionálnej úrovni a tiež v rámci svojej služby reagovať na to, aké potreby majú jeho prijímatelia a či ich nevedia zabezpečovať aj prostredníctvom iných nových druhov sociálnych služieb. V oblasti duševného zdravia, ktorej komunitná podpora na Slovensku tiež výrazne absentuje, môžu byť dobrým príkladom služby ako je napr. Integra Michalovce[4], Liga za duševné zdravie[5], DSS Most[6]alebo služby ako Fokus Praha[7], Rytmus[8]. Prípadne Centrá duševného zdravia, ktoré sa realizujú v rámci reformy psychiatrické péče v Českej republike[9].

Druhá problematická rovina v tomto prípade je, že Miloš nebol informovaný o svojich právach a povinnostiach. Zákon o sociálnych službách garantuje prijímateľom sociálnych služieb zabezpečenie dostupnosti informácií v im zrozumiteľnej forme o druhu, mieste, cieľoch a spôsobe poskytovania sociálnej služby, kam spadá aj povinnosť informovať prijímateľa sociálnych služieb o jeho právach a povinnostiach. Tieto je nevyhnutné „podchytiť“ aj v interných dokumentoch, ako sú napr. domáci poriadok, resp. práva a povinnosti prijímateľa a pod. Z hľadiska ľudskoprávneho prístupu však nemôže ísť len o to, že poskytovateľ sociálnych služieb má spracovanú internú dokumentáciu, ale je tam nevyhnutná povinnosť aj aktívne informovať každého prijímateľa sociálnych služieb na individuálnej úrovni o jeho právach a povinnostiach a neodopierať prijímateľovi prístup k dokumentácii, ktorá sa týka jeho osoby.

Miloš nie je v domove sociálnych služieb na základe súdneho rozhodnutia, a preto je ako z právneho hľadiska (viď nižšie), tak aj z hľadiska sociálnej práce neakceptovateľné, že mu zariadenie odmietlo dať na jeho požiadanie zmluvu. Jedna z možností, ktorú by mal poskytovateľ v tomto prípade realizovať, je vytvorenie priestoru a zabezpečenie dôvernej osoby pre Miloša, s ktorou by mohol svoje požiadavky nezávisle riešiť. Na strane poskytovateľa je nevyhnutné vytvoriť a prispôsobiť internú dokumentáciu potrebám prijímateľov a využívať na to formy ľahko čitateľných a ľahko zrozumiteľných textov, ako napr. Dohovor o právach osôb so zdravotným postihnutím[10] alebo Všeobecný komentár k čl. 19 Dohovoru[11] alebo Ľahko čitateľná knižnica DSS Slatinka[12].

Právnik

Prípad Miloša má niekoľko rovín, je im ale spoločný jeden prvok, a to je Milošovo pozbavenie, resp. obmedzenie spôsobilosti na právne úkony. Najprv si musíme uvedomiť, že pozbavenie a obmedzenie spôsobilosti na právne úkony sú právne inštitúty, ktoré sa dotýkajú právnych úkonov. Preto je potrebné najprv definovať právny úkon. Podľa § 34 zákona č. 40/1964 Zb. Občiansky zákonník (ďalej len „OZ“) sa právnym úkonom rozumie prejav vôle smerujúci najmä k vzniku, zmene alebo zániku tých práv alebo povinností, ktoré právne predpisy s takýmto prejavom spájajú. V praxi táto definícia súvisí najmä so zmluvami. Ich uzatvorenie, či zmena by v prípade človeka pozbaveného spôsobilosti na právne úkony bola tzv. absolútne neplatná, teda akoby ani neexistovala. Teda nejde o to, že zmluvu nemôže uzatvoriť, napr. fyzicky, ale ide o jej platnosť v právnom slova zmysle.

U Miloša pôjde v tomto kontexte o rôzne problémy. Tým prvým je otázka uzatvorenia zmluvy o poskytovaní sociálnych služieb podľa zákona č. 448/2008 Z.z. o sociálnych službách (ďalej len „ZoSS“), a to, či postupoval poskytovateľ správne, ak Miloša úplne vylúčil z tohoto procesu a odmietol mu poskytnúť kópiu zmluvy. Na prvý pohľad by sme si povedali, že pozbavenie či obmedzenie spôsobilosti sa na zmluvu o poskytovaní sociálnych služieb predsa musí vzťahovať a preto je právne v poriadku, ak bol Miloš z tohoto procesu vylúčený. Nie je tomu tak, problém je komplexnejší.

Za prvé, platí pravidlo, že každý človek so zdravotným postihnutím musí byť súčasťou vyjednávania o poskytovaní sociálnych služieb, podľa § 3 ods. 1 písm. a) ZoSS je prijímateľ účastníkom právnych vzťahov, podľa § 7 písm. b) ZoSS má poskytovateľ sociálnej služby povinnosť aktivizovať prijímateľa, čo určite súvisí aj s aktivizáciou pri právne relevantných interakciách. Ďalej podľa § 74 ods. 1 ZoSS platí, že zmluva o poskytovaní sociálnej služby musí byť uzatvorená spôsobom, ktorý je pre prijímateľa zrozumiteľný. Dôležité si je uvedomiť, že zákon o sociálnych službách v tomto nerozlišuje osoby plne spôsobilé a ľudí pozbavených spôsobilosti na právne úkony. Zrozumiteľnosťou sa rozumie proces uzatvárania zmluvy, čo samozrejme predpokladá, že prijímateľ je s ohľadom na svoju individuálnu situáciu aj priamo účastný uzatvárania zmluvy. To znamená, že vie, na základe akého titulu – zmluvy, je služba poskytovaná a aké sú jej parametre. S tým je spojené, že má k dispozícii aj kópiu zmluvy, a to s ohľadom na svoju osobnú situáciu buď priamo, alebo na požiadanie u poskytovateľa sociálnej služby. Ten v tomto prípade, ale prijímateľovu kópiu zmluvy nemá ako druhá strana zmluvy, ale ako subjekt, ktorý vedie informácie a má v úschove dokumenty, či doklady prijímateľa sociálnej služby.

Za druhé, otázka poskytovania sociálnych služieb na základe zmluvy, ktorú uzatvoril opatrovník súvisí s ďalším problémom u Miloša, a to je možnosť zariadenie opustiť, resp. zmluvu vypovedať. Tu sa nám do hry dostáva otázka osobnej slobody Miloša, ktorý je pod efektívnou a úplnou kontrolou zariadenia, kde žije. Inými slovami, iba teoreticky môže zariadenie opustiť, a nikoho nezaujíma, či tam chce byť, alebo nie. V tomto kontexte je problém ten, že zmluva uzatvorená iba s opatrovníkom, a bez účasti Miloša znamená, že sa vytvoril stav, ako keby Miloš s poskytovaním služby súhlasil. Jeho súhlas sa nahradil súhlasom opatrovníka, a vzniká zdanie dobrovoľnosti. To je problém, ktorý sa riešil na pôde Európskeho súdu pre ľudské práva, pretože sa objavil vo viacerých štátoch Európy. S ohľadom na rozhodnutie Červenka proti Českej republike, kde existoval rovnaký systém, ako u nás už vieme, že musíme pri poskytovaní sociálnych služieb pracovať s konceptom tzv. faktickej spôsobilosti. Inými slovami, nezaujíma nás, či bol niekedy v minulosti Miloš pozbavený spôsobilosti na právne úkony, ale skôr to, či má schopnosti sa rozhodnúť o poskytovaní služby tu a teraz. Ak má, a úplne postačí, že dáva najavo, že s poskytovaním služby nesúhlasí, je potrebné robiť ďalšie kroky. Dochádza totiž k fenoménu, ktorý nazývame detencia v sociálnych službách, alebo poskytovanie sociálnej služby bez súhlasu. Ak je toto poskytovanie sociálnej služby spojené so zásahom do osobnej slobody, čo je typické pri pobytových službách, kedy prijímateľ službu odmieta, je nutné mať súhlas súdu. Je teda potrebné začať tzv. detenčné konanie podľa § 252 an. zákona č. 161/2015 Z.z. civilný mimosporový poriadok. Konanie je síce určené na nedobrovoľné hospitalizácie, ale použije sa aj pri poskytovaní sociálnych služieb. Začatie konanie pritom neznamená, že služba sa nebude poskytovať. Ide len o to, kto o poskytovaní služby rozhoduje. V prípade, že prijímateľ službu odmieta, nemôže o jej poskytovaní proti jeho vôli rozhodovať ani opatrovník, ani poskytovateľ sociálnych služieb, ale iba súd. Toto pravidlo vyplýva z čl. 5 Európskeho dohovoru o ľudských právach a bohatej judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva, napr. rozsudku Červenka proti Českej republike, Stanev proti Bulharsku, a ďalšie.

A posledný problém v Milošovom prípade sa týka neexistencie vhodných komunitných služieb. Nejde o problém poskytovateľa sociálnych služieb, ale obce a vyššieho územného celku. Obec má podľa § 80 písm. a) ZoSS povinnosť vypracúvať komunitný plán sociálnych služieb vo svojom územnom obvode a podľa § 80 písm. b) ZoSS utvárať podmienky na podporu komunitného rozvoja. Ďalej podľa § 80 písm. e) poskytuje napr. opatrovateľskú, či odľahčovaciu službu. Vyšší územný celok má podľa § 81 písm. a) ZoSS pôsobnosť v tom, že vypracúva, schvaľuje koncepciu rozvoja sociálnych služieb vo svojom územnom obvode, teda inými slovami plánuje poskytovanie služieb, tak podľa písm. d) zabezpečuje poskytovanie určitých služieb, vrátanie napr. služby podpory samostatného bývania. Obec a vyšší územný celkom tak s ohľadom na čl. 19 Dohovoru majú povinnosť plánovať poskytovanite sociálnych služieb tak, aby na jednej strane dochádzalo k postupne deinštitucionalizácii existujúcich pobytových služieb, a zároveň s tým aby sa rozširoval rozsah komunitných služieb. Toto právo je možné pritom označiť za súdne vymožiteľné, a to nielen s poukazom na čl. 19 Dohovoru, ale aj čl. 40 Ústavy Slovenskej republiky, ktorý garantuje právo na zdravie, ktoré môžeme interpretovať široko tak, že zahŕňa aj poskytovanie adekvátnej sociálnej služby. Takúto interpretáciu veľmi presvedčivo rozvinul český Ústavný súd vo svojom náleze sp. n. I. ÚS 2637/17 zo dňa 23. 1. 2018.

Zdroje:

[1] Spôsobilosť na právne úkony je podrobne rozobratá hlavne v pohľade právnika. Viac o Spôsobilosti na právne úkony a jej implementovaní v súlade s Dohovorom nájdete v publikácii: Spôsobilosť na právne úkony. Cesta k samostatnosti a nezávislosti. https://www.socia.sk/wp-content/uploads/2016/02/manual_web.pdf

[2] https://aaidd.org/sis – dokument a škála ma aj českú verziu.

[3] http://www.trass.cz/index.php/dokumenty/nastroje-pro-poskytovatele/

[4] http://www.integradz.sk

[5] https://www.dusevnezdravie.sk

[6] http://www.dss-most.sk

[7] https://www.fokus-praha.cz/index.php/cz/

[8] http://www.rytmus.org/stranka/o-podpore-samostatneho-bydleni

[9] http://www.reformapsychiatrie.cz

[10] http://www.zpmpvsr.sk/dokum/dohovorOSN.pdf

[11] https://www.socia.sk/wp-content/uploads/2018/06/brozura-vnutro_nahlad.pdf

[12] https://www.dssslatinka.sk/lahko-citatelna-kniznica/