Jozef, Ivan, Gregor, Martin a Gejza
Príbeh 10
Páni Jozef, Ivan, Gregor, Martin a Gejza sú mladí dospelí muži, ktorí celý svoj život prežili v celoročných domovoch sociálnych služieb. V súčasnosti už viac ako 10 rokov všetci žijú spolu v jednej izbe s ďalšími troma pánmi v zariadení sociálnych služieb, ktoré sa nachádza v budove starého kaštieľa a je v zlom technickom stave. Všetci piati páni sú s mentálnym postihnutím a majú diagnostikované poruchy správania. Ivan má tendencie k sebapoškodzovaniu. Bývajú v izbe, kde okrem železných postelí s matracom a perinami nie je žiaden iný nábytok. Dvere do izby sú značne poškodené od toho, ako ich niekto vykopol, keď boli zamknuté. Ivan, Jozef, Gregor, Martin a Gejza sú pozbavení spôsobilosti na právne úkony a opatrovníkom je zariadenie. Všetci títo páni sú vnímaní ako agresívni a nebezpeční prijímatelia, s ktorými sa ťažko komunikuje a nevedia, čo chcú. Z tohto dôvodu trávia väčšinu svojho času na izbe, alebo v spoločenskej miestnosti bez akýchkoľvek cielených aktivít. Čas von mimo objektu môžu tráviť iba na maličkom uzavretom dvore, ktorý je z troch strán ohraničený múrmi kaštieľa a na jednej strane je dva a polmetrový plot.
.
Ktoré články Dohovoru sú porušené?
Otázky do diskusie?
- Zodpovedajú podmienky v ktorých klienti žijú súčasným zákonným a odborným požiadavkám, ktoré sú kladené na sociálne služby?
- Z akých dôvodov pretrváva poskytovanie nekvalitných sociálnych služieb pre klientovz príbehu?
- Ako a kto môženedôstojné podmienky prostredia zariadenia zmeniť?
- Ako súvisí bývanie s kvalitou sociálnych služieb?
Odborné pohľady na danú situáciu v súlade s Dohovorom
Situácia, ktorá je opísaná v príbehu Jozefa, Ivana, Gregora, Martina a Gejzu nesie všetky znaky ponižujúceho, nedôstojného, skupinového prístupu a starostlivosti v zariadení sociálnych služieb. Absencia súkromia a absencia individuálnej sociálnej práce s klientmi vedie k prehlbovaniu sociálnej izolácie, posilňuje porúch správania, sebapoškodzovanie a agresivitu. Prostredie v ktorom klienti žijú a služby ktoré sú zamerané predovšetkým na zabezpečovanie základných potrieb výrazne determinujú ich život. Prostredie služieb uvedených klientov nevykazuje ani najmenšie náznaky dodržiavania štandárd kvality v sociálnych službách. Situáciu nie je možné riešiť bez prijatia zásadných zmien v poskytovaní sociálnych služieb v uvedenom zariadení.
Sociálny pracovník/sociálny pedagóg
V prípade pánov Jozefa, Ivan, Gregora, Martina a Gejzu sa jedná o viacnásobné porušovanie ich ľudských práv a slobôd, ktoré sú garantované Dohovorom, Ústavou SR a ďalšou legislatívou. Podobne ako mnoho ďalších ľudí so zdravotným postihnutím, ktorí žijú vo veľkokapacitných zaradeniach sociálnych služieb, často v historických a neúčelových budovách s nedostatkom podporného personálu, aj v ich prípade nie je reálne v tomto prostredí poskytovať kvalitné, individualizované služby, kde by neboli ich práva obmedzované. Humanizovanie tohto prostredia, tj. zníženie počtu obyvateľov na izbe, vymaľovanie priestorov, prípadne ich úprava, nedokážu eliminovať nepodnetnosť prostredia, nedostatok personálu a chýbajúci individuálny prístup. V tomto prípade je jediným možným a akútnym riešením deinštitucionalizácia tejto služby a podpora vzniku zariadenia na komunitnej úrovni, ktoré bude poskytovať špecifické služby pre týchto pánov. Problémové správanie, ktoré sa u týchto dlhoročne inštitucionalizovaných pánov prejavuje vo forme agresivity, je znásobené práve nedostatkom pozitívnych a „normálnych“ podnetov bežného života a často je reakciou na nedôstojné podmienky, v ktorých žijú. Skúsenosti z procesov deinštitucionalizácie v zahraničí, ale aj na Slovensku ukazujú, že zmena prostredia, kde obyvatelia žijú, výrazne ovplyvňuje početnosť problémového správania
[1]. Proces prechodu z inštitucionálnej na komunitnú starostlivosť nie je jednoduchý a ľahký, ale je to zásadná systémová zmena, ktorá napomáha pri vzniku komunitných sociálnych služieb, ktoré vo svojej podstate systémovo neporušujú základné ľudské práva, tak ako sa to deje v inštitucionálnych službách. V prípade pánov Ivana, Jozefe, Gregora, Martina a Gejzu je potrebné hľadať riešenia podpory, ktoré zohľadnia ich individuálne potreby. Z tohto sa ako prvý krok javí, vzhľadom na ich dlhoročnú inštitucionalizáciu a problémové správanie, zabezpečenie podpory v zariadení komunitného charakteru s druhom sociálnej služby – špecializované zariadenie. Toto by mala byť jedna z nových služieb, ktorú by poskytovateľ v rámci deinštitucionalizácie vytvoril. Dôvodom pre registráciu tejto služby je, že v rámci nej si vie poskytovateľ presne špecifikovať cieľovú skupinu a prispôsobiť aj samotné prostredie služby týmto požiadavkám. Vzhľadom na črty správania pánov v tomto prípade je ideálne vybaviť novú komunitnú službu špecifickým nábytkom a vybavením typu „antivandal“, ktoré je dizajnované na väčšiu fyzickú odolnosť ale zároveň dôstojné. Podpora procesu deinštitucionalizácie prebieha na viacerých úrovniach, predovšetkým zo strany neziskových organizácií (
www.deinstitucionalizacia.sk), ale aj v minulosti realizovaným národným projektom podpory deinštitucionalizácie (
https://www.ia.gov.sk/sk/narodne-projekty/programove-obdobie-2007-2013/narodny-projekt-di)v rámci, ktorého boli pripravené viaceré metodiky na realizovanie transformačných plánov pre zariadenia sociálnych služieb. Ďalšie informácie a podporné dokumenty nájdete aj na českých webových stránkach, ktoré sa procesu venujú (
www.trass.cz,
www.kvalitavpraxi.cz).
[1]Napr. Sociálni práce/Sociálna práca. 1/2013 Anketa str. 5
http://www.socialniprace.cz/soubory/cas_vol13_iss1-150407093434.pdf
Právnik
Príbeh Jozefa, Ivana, Gregora, Martin a Gejzu otvára niekoľko relevantných právnych otázok. Tá prvá a na prvý pohľad najdôležitejšia sa týka kvality poskytovania sociálnej služby. Hromadná izba, nevyhovujúce fyzické prostredie, absencia zmysluplných aktivít, uzatvorenie na malom priestore sú všetko okolnosti, ktoré vzbudzujú podozrenie na možné zlé zaobchádzanie. Pojem „zlé zaobchádzanie“ je špecifický právny termín, ktorý zahŕňa tri, resp. štyri zakázané formy zlého zaobchádzania, konkrétne mučenie, kruté, neľudské alebo ponižujúce zaobchádzanie alebo trestanie. Toto zaobchádzanie je absolútne zakázané. To znamená, že ho nie je možné ospravedlniť.
V domácom práve je zlé zaobchádzanie kriminalizované v § 420 zákona č. 300/2005 Z.z. trestný zákon. Skutková podstata v ustanovení § 420 ods. 1 stanoví, že kto v súvislosti s výkonom právomoci orgánu verejnej moci, z jeho podnetu alebo s jeho výslovným alebo tichým súhlasom inému týraním, mučením alebo iným neľudským alebo krutým zaobchádzaním spôsobí telesné alebo duševné utrpenie, potrestá sa odňatím slobody na dva roky až šesť rokov. Podľa § 420 ods. 2, písm. c) sa odňatím slobody na tri roky až desať rokov potrestá páchateľ, ak spácha čin na tzv. chránenej osobe. Podľa § 139 písm. d) sa za chránenú osobu považuje odkázaná osoba, podľa písm. e) osoba vyššieho veku, a podľa písm. f) chorá osoba. Prijímatelia sociálnych služieb sú chránenou osobou v tomto zmysle a poskytovateľ sociálnych služieb vykonáva tzv. verejnú moc, a to z rôznych dôvodov. Okrem toho, že sociálne služby sú financované aj z verejných zdrojov a ide o výkon služby pre verejnosť, tak v prípade našich prijímateľov je poskytovateľ dokonca opatrovník.
Myslíme si, že v tomto prípade hrozí až možná trestnoprávna zodpovednosť za zlé zaobchádzanie. Ide v kvalifikovanej skutkovej podstate o trestný čin, na ktorý sa vzťahuje oznamovacia povinnosť, resp. v prípade neoznámenia, alebo neprekazenia v zmysle § 340 a 341 trestného zákona hrozí trestné stíhanie za neoznámenie trestného činu, alebo neprekazenie trestného činu.
Ďalej by bolo možné uvažovať o aplikácii § 208 trestného zákona, ktorý upravuje skutkovú podstatu trestného činu týrania blízkej a zverenej osoby. Týraním sa rozumie fyzické alebo psychické utrpenie, pričom ustanovenie § 208 ods. 1 formuluje v písm. a)-e) spôsoby tohoto utrpenia. Pre náš prípad sa zdá ako najpriliehavejší popis v § 208 ods. 1 písm. a), podľa ktorého ide o utrpenie spôsobené, okrem iného, ponižovaním, pohŕdavým zaobchádzaním, neustálym sledovaním, vyhrážaním, vyvolávaním strachu alebo stresu, násilnou izoláciou, citovým vydieraním alebo iným správaním, ktoré ohrozuje fyzické alebo psychické zdravie alebo obmedzuje bezpečnosť človeka. Trestná sadzba je tri až osem rokov.
Druhá otázka sa týka slobody pohybu, resp. dobrovoľnosti poskytovania sociálnej služby. Ak by Jozef, Ivan, Gregor, Martin a Gejza s poskytovaním služby nesúhlasili, pričom tento súhlas môže byť aj implicitný, jeho prejavom môžu byť napríklad možné úteky, tak nastupuje poskytovateľovi sociálnej služby povinnosť situáciu riešiť ako nedobrovoľné poskytovanie sociálnej služby a obrátiť sa na súd spôsobom, ktorý sme podrobnejšie popísali v príbehu Miloša.
Zdroje:
[1]Voľne podľa Maroša Matiaška. Prednáška – Problém zodpovednosti za škodu a práca s rizikom v sociálnych službách. 1. – 2. 2. 2018