Ivan
Príbeh 2
Ivan je mladý muž s poruchou autistického spektra (PAS),
ktorý býva v malom okresnom mestečku asi hodinku cesty autom od hlavného mesta. Ivan je vysoký dobrých 185 cm a má mentálne postihnutie a PAS, nepredvídateľné agresívne správanie. Ivan žije v malom paneláku v menšom meste s babičkou, ktorá má 80 rokov a s mamou, ktorá má schizofréniu. Ich byt vyzerá ako bojisko z vojny, keď zrovna nerinčia zbrane. Organizácia, ktorá nás kontaktovala, im poskytovala asistenciu, ktorá je, ale veľmi drahá a znamená pre Ivana iba obmedzenú podporu (časovo). Zbytok času, asi cca 14 dní mesačne, Ivan ostáva iba v byte, nakoľko jeho babička, ani mama, podporu mimo už nezvládajú. Rodina kolabuje a začala listami úpenlivo volať o pomoc. Obrátili sa na samosprávny kraj a na mesto. Odpoveď došla rovnaká, služby nemáme, skúste sa obrátiť priamo na poskytovateľov. To skúsili, všade plno alebo nespĺňali cieľovú skupinu.
Ktoré články Dohovoru sú porušené?
Otázky do diskusie?
- Majú mať všetci ľudia so zdravotným postihnutím právo na zaistenie vhodných sociálnych služieb?
- Môže byť dôvodom pre neposkytovanie sociálnej služby to, že človek so zdravotným postihnutím potrebuje vyššiu mieru podpory?
- Kto má povinnosť zabezpečiť, že ten, kto vhodnú sociálnu službu potrebuje, ju aj skutočne dostane?
- Má rodina pána Ivana právny nárok na adekvátne služby, ktoré by pomohli riešiť ich kritickú situáciu?
- Ak je niekto zodpovedný za riešenie situácie pána Ivana a pritom situáciu nerieši bude nejakým spôsobom sankcionovaný alebo prinútený situáciu pána Ivana riešiť?
Odborné pohľady na danú situáciu v súlade s Dohovorom
Riešenie sociálnej situácie pána Ivana je možné len v kontexte celej rodiny. Rodina pána Ivana má zníženú funkčnosť pre zvládanie náročnej a dlhodobej starostlivosti o svojho syna a vnuka. Aj keď nepoznáme detailne emocionálne väzby medzi matkou a synom, synom a matkou, babičkou a matkou, matkou a babičkou, babičkou a vnukom a vnukom a babičkou, je zrejmé, že v rámci svojich schopnosti zabezpečujú pre Ivana maximum starostlivosti v domácom prostredí. To však nič nemení na tom, že reálna situácia rodiny pána Ivana je kritická a hrozí skratové riešenie niektorého z jej členov. Verejná správa neponúka rodine adekvátne sociálnej služby, ktoré by náročnú situáciu rodiny riešila. Situácia ostáva naďalej kritická a pravdepodobne sa bude ešte viac zhoršovať. Bremeno zodpovednosti za riešenie situácii verejná správa presúva na rodinu. Rodina pána Ivana ale potrebné služby nenachádza, lebo v blízkosti prostredia, kde bývajú, takéto služby absentujú.
Sociálny pracovník/sociálny pedagóg
V prípade pána Ivana a jeho rodiny je hlavným problémom nedostatok podporných služieb v komunite. Z hľadiska sociálnej práce je však aj problematické absentovanie koordinovanej podpory pre celú rodinu v tejto náročnej situácii. Z hľadiska sociálnej práce je prvým nevyhnutným krokom naštartovanie intenzívneho špecializovaného sociálneho poradenstva pre celú rodinu. Hlavnou úlohou sociálneho pracovníka, resp. sociálneho poradcu je vytvorenie efektívnej podpornej siete pre rodinu, ktorá je v akútnej kríze. Napriek tomu, že zákon o sociálnych službách špecificky určuje, že ak je prijímateľom sociálnej služby maloleté dieťa, tak je nevyhnutné realizovať individuálne plánovanie pre celú rodinu. Podobne je to aj v tomto prípade, kde je nevyhnutné okrem samotného Ivana zabezpečiť podporu aj pre jeho mamu a babku. Vzhľadom na to, že Ivan nie je prijímateľom sociálnych služieb v pobytovom zariadení a navštevuje čiastočne len ambulantnú službu, tak koordinovanie podpory by malo byť zabezpečené cez terénne sociálne poradenstvo a sociálnu rehabilitáciu. Je nevyhnutná spolupráca medzi viacerými poskytovateľmi sociálnych služieb a samosprávou, keďže v tomto prípade ide o prepojenie a previazanie viacerých druhov sociálnych služieb. Zákon o sociálnych službách nám v § 12 v ods. 2 hovorí, že sociálne služby podľa odseku 1 § 12 je možno účelne a vhodne spájať. Práve životná situácia pána Ivana ukazuje na to, že je potrebné účelovo a vhodne spojiť niekoľko druhov sociálnych služieb (terénna sociálna služba krízovej intervencie, ambulantné pobytové služby, odľahčovacia služba a pod.) Komplexnosť a náročnosť situácie si vyžaduje práve podporu rodine, s koordinovaním a riadením služieb, kde hrá významnú úlohu samospráva. Podrobnejšie povinnosti samosprávy rozoberáme v pohľade právnika na daný prípad. Okrem individualizovanej koordinácie a prepájania viacerých druhov sociálnych služieb a špecializovaného sociálneho poradenstva je potrebné, aby samospráva v rámci komunitného plánovania sociálnych služieb plánovala aj vytvorenie preventívnych a podporných služieb pre osoby s PAS, ktorých je vzhľadom na počet osôb s PAS v spoločnosti nedostatok. Na to, aby mohli byť zabezpečené podporné sociálne služby pre pána Ivana, je nevyhnutné vytvárať a podporovať služby, ktoré majú terénny a ambulantný charakter, keďže o takéto má rodina záujem. No na druhej stráne sú aj pre samosprávu efektívnejšie, či už z vecného hľadiska dodržiavania ľudských práv a predchádzaniu porušovaniu predovšetkým čl. 19 Dohovoru, tak aj ekonomicky efektívnejšie
[1], ako celoročná pobytová služba pre človeka a jeho rodinu s tak komplexnými a náročnými potrebami ako je pán Ivan. Z tohto hľadiska je vhodné a efektívne, aby obce mali a zamestnávali sociálnych pracovníkov, ktorí budú takúto aktívnu preventívnu podporu a koordináciu pre svojich obyvateľov zabezpečovať.
Právnik
Ivanov prípad otvára dôležitú otázku týkajúcu sa tzv. dostupnosti a prístupnosti vhodných sociálnych služieb. V práve pojem dostupnosť znamená existenciu sociálnych služieb, teda poskytovateľov sociálnych služieb s dostatočnou kapacitou. Termín prístupnosť vyjadruje, že existujúce sociálne služby sú pre ľudí so zdravotným postihnutím aj prístupné, inými slovami, môžu ich využívať. V prípade Ivana je teda prvá otázka, či vôbec existoval v danom regióne dostatočný počet poskytovateľov sociálnych služieb, resp. s dostatočnou kapacitou. Ak nie, išlo by o problém dostupnosti a to na poli čl. 19 Dohovoru, ktorý okrem iného ukladá štátu povinnosť zabezpečiť existenciu vhodných sociálnych služieb. Na zákonnej úrovni ide primárne o ustanovenia § 80 a § 81 ZoSS. Podľa § 80 písm. a) ZoSS má obec povinnosť vypracúvať komunitný plán sociálnych služieb vo svojom územnom obvode a podľa § 80 písm. b) ZoSS utvárať podmienky na podporu komunitného rozvoja. Ďalej podľa § 80 písm. e) poskytuje napr. opatrovateľskú, či odľahčovaciu službu. Vyšší územný celok má podľa § 81 písm. a) ZoSS pôsobnosť v tom, že vypracúva, schvaľuje koncepciu rozvoja sociálnych služieb vo svojom územnom obvode, teda inými slovami plánuje poskytovanie služieb, tak podľa písm. d) zabezpečuje poskytovanie určitých druhov služieb, vrátane zariadenia podporovaného bývania, domova sociálnych služieb, či špecializovaného zariadenia. Obec a vyšší územný celkom tak s ohľadom na čl. 19 Dohovoru majú povinnosť nielen plánovať poskytovanie sociálnych služieb, ale aj sieť služieb, teda existenciu prijímateľov (dostupnosť služieb) a aby existujúce služby skutočne zodpovedali potrebe ľudí so zdravotným postihnutím, teda im služby poskytovali (prístupnosť služieb). Zároveň podľa § 6 ods. 1 ZoSS má človek právo výberu sociálnej služby a formy jej poskytovania a právo výberu poskytovateľa sociálnej služby. Výslovne je právo na poskytovanie vhodnej sociálnej služby upravené v § 6 ods. 2 písm. a) ZoSS, podľa ktorého má každý právo na poskytovanie takej sociálnej služby, ktorá svojím rozsahom, formou a spôsobom poskytovania umožňuje realizovať jej základné ľudské práva a slobody, zachováva jej ľudskú dôstojnosť, aktivizuje ju k posilneniu sebestačnosti, zabraňuje jej sociálnemu vylúčeniu a podporuje jej začlenenie do spoločnosti. Teda, toto ustanovenie nehovorí len o práve na poskytovanie sociálnej služby, o dostupnosti a prístupnosti, ale ide ďalej v tom zmysle, že hovorí o vhodnosti, resp. kvalite danej služby. V Ivanovom prípade bol problém už vôbec existencia vhodného poskytovateľa, resp. prístupnosť k tým službám, ktoré existovali. Z právneho hľadiska Ivan nemá moc na výber, a ak chce svoju situáciu riešiť, musí sa obrátiť iba na súd. Tak to spravil aj iný sťažovateľ v Českej republike, kde sa rovnaký prípad dostal až pred Ústavný súd, ktorý vo svojom náleze sp. n. I. ÚS 2637/17 zo dňa 23. 1. 2018 uviedol, že orgány verejnej správy, v našom prípade teda obec, resp. vyšší územný celok, nemôžu byť nečinné a musia robiť konkrétne a cielené kroky vedúce k tomu, aby sťažovateľ v situácii podobnej, v akej je Ivan, dosiahol na poskytovanie vhodnej sociálnej služby. S odkazom na toto rozhodnutie, ktoré je prenositeľné aj do našich podmienok, a s poukazom na zákon o sociálnych službách, v spojení s čl. 19 Dohovoru a čl. 5 Dohovoru, ktorý zakazuje diskrimináciu je možné odvodiť, že aj Ivan má nárok na poskytovanie vhodnej sociálnej služby. Z popisu jeho situácie to je tiež zrejmé. Právnym nástrojom, ktorý sa ponúka je tzv. žaloba proti inému zásahu orgánu verejnej správy podľa § 252 an. zákona č. 162/2015 Z. z. správny súdny poriadok. Touto žalobou je možné sa domáhať ochrany pred iným zásahom orgánov verejnej správy, teda obce a vyššieho územného celku, ak takýto zásah alebo jeho následky trvajú alebo ak hrozí jeho opakovanie. U Ivana bude zásahom to, že je obec, resp. vyšší územný celok nečinný v situácii, kedy Ivan potrebuje individualizovanú sociálnu službu. Lehota je dva mesiace odo dňa, keď sa osoba dotknutá iným zásahom orgánu verejnej správy o ňom dozvedela. Najneskôr do dvoch rokov odo dňa vykonania iného zásahu orgánom verejnej správy, to je v situácii ak zásah stále trvá.
Zdroje:
[1]
http://www.zdomovadomov.sk/wp-content/uploads/2013/08/Deinstitucionalizaciazisky.pdf http://iness.sk/sites/default/files/media/Durana_Ako%20urcit%20cenu%20soc%20sluzby%20INESS.pdf