Eva
Príbeh 3
S Evou a jej mamou sme sa stretli, keď nás navštívila jej mama v poradni. Následne sa s nimi stretol kolega právnik v okresnom meste, kde žijú. Eva je mladá žena s mentálnym postihnutím a PAS, je pozbavená spôsobilosti na právne úkony a mama jej robí opatrovníčku. Nemajú nikoho iného. Eva od roku 2006 využíva pobytové služby, pretože mama starostlivosť sama nezvládala. Eva má problémové správanie, potrebuje viac podpory. V roku 2006, v prvom zariadení, bola Eva umiestnená po jednom konflikte do sieťovej postele, kým prestala kričať. V rokoch 2010-2012 bola v inom zariadení, kde ju mali viazať do kazajky a zamykať na izbe. V roku 2012 bola v psychiatrickej nemocnici znovu umiestnená do sieťovej postele.
Ktoré články Dohovoru sú porušené?
Otázky do diskusie?
- Mala byť matka pani Evy informovaná o spôsobe a podmienkach poskytovania sociálnych služieb pri podpisovaní zmluvy?
- Ako sa môže matka pani Evy brániť, keď zistí, že v zariadení sociálnych služieb používajú postupy, ktoré sú v rozpore s ľudskými právami jej dcéry?
- Prečo nie je používanie sieťových postelí v zariadeniach sociálnych služieb a zdravotníckej starostlivosti legálne?
Odborné pohľady na danú situáciu v súlade s Dohovorom
V centre nášho reálneho príbehu je vzťah medzi matkou a jej dospelou dcérou. Je možné predpokladať, že matka súhlasila s poskytovaním pobytových sociálnych služieb predovšetkým z dôvodu psychického a fyzického vyčerpania spojeného so starostlivosťou o svoju dcéru v domácom prostredí. Matka, ktorá má rada svoju dcéru, neprestáva mať záujem on ňu záujem. So znepokojením zisťuje, že pobytové inštitúcie pri riešení problémového správania jej dcéry opakovane používajú fyzické násilie (umiestňovanie do sieťovej postele) a izoláciu od ostatných klientov. Aj keď dobré pozná prejavy svojej dcéry, nijako nemôže súhlasiť so spôsobmi riešenia, ktoré inštitúcie voči jej dcére uplatňujú. Podstatou problému matky je, že v snahe riešiť situáciu svojej dcéry umiestnením v pobytovom zariadení, zistila, že tým svojej dcére ublížila. Psychická záťaž matky sa neznížila a podmienky života jej dcéry v domove sú pre ňu neprijateľné. Je možné predpokladať, že v prípade nezáujmu matky o kvalitu poskytovania sociálnych, či zdravotných zariadeniach, by sa používanie násilia stálo bežným spôsobom riešenia porúch správania. Je však potrebné zdôrazniť, že poskytovanie odborných služieb je podmienené predovšetkým rešpektovaním prirodzenej ľudskej dôstojnosti každého prijímateľa sociálnych služieb či pacienta v zdravotníckej starostlivosti. Pani Eva – klientka zariadenia je jedinečná žena a má právo na sebaurčenie, právo na služby, ktoré rešpektujú a akceptujú jej osobnosť, služby ktoré s porozumením a s podporou v participácii s ňou riešia náročné problémové situácie. Pani Eva tiež pravdepodobne vníma odlúčenosť od svojej matky ale aj situáciu a podmienky života v inštitúcii. V prípade, že inštitúcia nemá jasne zadefinované právne a etické hranice poskytovania služieb je život pani Evy ohrozovaný neadekvátnym, neodborným prístupom personálu.
Sociálny pracovník/sociálny pedagóg
Pani Eva momentálne žije v pobytovej službe inštitucionálneho charakteru, kde absentuje individuálny prístup k jej podpore. Vychádzajúc z potrieb, ktoré má pani Eva a jej problémového správania je nevyhnutné podrobne pracovať s rizikovými plánmi. Rizikové plány sú súčasťou individuálneho plánovania a je potrebné ich orientovať na konkrétne životné situácie, kde je možný vznik rizika ohrozenia zdravia, bezpečia a života, či už pani Evy alebo ľudí okolo nej. Riešenie týchto situácií výrazným obmedzovaní ľudských práv a pohybu, ako sú napríklad sieťové postele, kazajky alebo fixovanie, je v sociálnych službách neprijateľné. Zákon o sociálnych službách nám v §10 vymedzuje netelesné a telesné obmedzenia, ktoré je možné použiť iba na dobu určitú a je nevyhnutné ich evidovať a zasielať túto evidenciu na Odbor dohľadu nad sociálnymi službami MPSVR SR. Zákon aj taxatívne uvádza, ktoré telesné obmedzenia sú povolené v sociálnych službách – použitie špeciálnych chmatov a úchopov, bezpodnetná miestnosť a použitie liekov po priamej indikácii lekárom. Z tohto hľadiska je jasné, že v prípade pani Evy boli opakovane použité zakázané telesné obmedzenia. Ako sme už uviedli v prípade pani Evy je potrebné a nevyhnutné pracovať s rizikovými plánmi a nastaviť spolu s ňou a jej mamou (opatrovníčkou) jasné plány na predchádzanie problémového správania (rizikový plán) a aj nastaviť krízové plány (formou dopredu vyslovených želaní) na riešenie akútnych kríz pri vzniku problémového správania. Proces tvorby rizikového plánu
[1]– identifikovanie rizík a rizikových situácií, posúdenie rizík, návrh riešení, vyhodnotenie. V rámci identifikácie možného rizika sa zameriavame na bežné životné situácie ako sú napr. samostatný pohyb, riziká v domácnosti, finančné riziká, riziká v oblasti zdravia, voľného času, práce a pod. Okrem toho sa aj v prípade pani Evy zameriavame na relevantné riziká vyplývajúce z jej problémového správania prípadne kombináciu týchto oblastí. Následne posudzujeme konkrétne rizikové situácie, kde vyhodnocujeme, či ide o riziko, ktoré je:
- primerané – nie je vyššie, než hrozí bežne všetkým ľuďom v podobnej situácii. V tomto prípade riziko akceptujeme a nepreberáme kontrolu na danou situáciou,
- zvýšené – ide o vyššie riziko, ktoré ale výrazne neohrozuje daného človeka, alebo ľudí okolo neho. V tomto prípade pracujeme s rôznymi tréningami a podporou daného človeka, aby sme mieru rizika znížili, ak je to možné, alebo nastavili podporu tak, aby výrazne neobmedzovala samotného človeka,
- neprimerané – ide o riziko, kde je veľká a takmer istá pravdepodobnosť, že hrozí úraz alebo ujma. V tomto prípade je na podporujúcich osobách to, aby prebrali kontrolu na danou rizikovou situáciou, ale tá musí byť v súlade s dodržiavaní základných ľudských práv a slobôd. To znamená, že musíme vždy začať a pracovať s nastavením podpory tak, aby sme najvýraznejšie obmedzenia a kontrolu použili iba v nevyhnutnom prípade a s predchádzajúcim súhlasom daného človeka, prípadne jeho opatrovníka.
Ďalšími krokmi tvorby rizikového plánu sú návrhy riešení (tj. samotný rizikový plán) a jeho pravidelné vyhodnocovanie. Avšak ani samotný rizikový plán nám nemusí zabezpečiť, že dané riziko nenastane, preto je pri jeho tvorbe potrebné aj automaticky pripravovať krízové riešenie a postup v prípade, že dané riziko nastane. Tento postup je potrebné pripraviť dopredu a so súhlasom daného človeka, alebo jeho opatrovníka tak, aby postup zohľadňoval ich vyslovené želania a priania počas riešenia tejto situácie. Čiže v prípade pani Evy by mal poskytovateľ mať spracované preventívne rizikové plány pre situácie, v ktorých sa prejavuje jej problémové správanie a zároveň mať spracované riešenia krízových situácií, keď nastane problémové správanie, vrátane deeskalačných techník pri problémovom správaní.
Právnik
Používanie sieťových postelí je kontroverzné. Z právneho hľadiska ide o problém tzv. zlého zaobchádzania, teda zákazu iného človeka podrobiť mučeniu, krutému, neľudskému alebo ponižujúcemu zaobchádzaniu, či trestaniu. Tento zákaz je absolútny, čo znamená, že neexistujú z neho výnimky. Tak ako napr. nie je možné mučiť zločinca, aby prezradil nejaké dôležité informácie, tak ani nie je možné podrobiť zlému zaobchádzaniu človeka so zdravotným postihnutím, akokoľvek zdanlivo dobré pohnútky, či odborné názory by sme k tomu mali. Sieťové postele sú považované orgánmi OSN za reštrikciu, ktorá sama o sebe, teda bez ohľadu na to, vo vzťahu ku komu, v akej situácii a pre aký účel je použitá, znamenajú zlé zaobchádzanie.
Používanie sieťových postelí pri poskytovaní sociálnych služieb je zakázané. Ustanovenie § 10 ZoSS sieťové postele medzi prostriedky telesného obmedzenia neuvádza. Iná situácie je v oblasti poskytovania zdravotnej starostlivosti. Zákon č. 576/2004 Z. z. o poskytovaní zdravotnej starostlivosti výslovne používanie sieťových posteliach síce neupravuje, ale to je upravené v Odbornom usmernení Ministerstva zdravotníctva k používaniu obmedzovacích prostriedkov u pacientov v zdravotníckych zariadeniach poskytujúcich psychiatrickú starostlivosť č. 13787/2009 – OZS zo dňa 27. 5. 2009, ktoré Ministerstvo zdravotníctva vydalo s odkazom na zmocnenie v § 45 ods. 1 písm. b) zákona č. 576/2004 Z. z.
Podľa čl. II je možné obmedzovacie prostriedky použiť výnimočne, na nevyhnutnú dobu a iba v prípade, ak pacient svojím správaním ohrozuje seba a svoje okolie. Dôvodom nesmie byť zľahčenie zdravotnej starostlivosti, či bežný nepokoj pacienta. Použitie obmedzovacích prostriedkov sa považuje za krajné riešenie v prípadoch, kedy je to nevyhnutné na ochranu pacienta, ostatných pacientov, vecí a osôb v okolí pacienta a personálu psychiatrického zariadenia.
Čl. IV ďalej upravuje tzv. subsidiaritu, pretože u každého pacienta je potrebné zvážiť použitie čo najmiernejšieho a najvhodnejšieho obmedzovacieho prostriedku. Po použití obmedzovacích prostriedkov ošetrujúci lekár prejedná s pacientom dôvody a potrebu obmedzenia. Obmedzovacie prostriedky je možné použiť iba v prípade, keď sú iné možnosti vyčerpané.
Vo vzťahu k rozhodovaniu, o použití obmedzovacích prostriedkov rozhoduje podľa čl. V ošetrujúci lekár. V mimoriadnych prípadoch akútneho rizika pre pacienta a jeho okolie môže použiť obmedzujúci prostriedok i sestra, o tejto skutočnosti však musí byť lekár čo najskôr slovne a záznamom v zdravotnej dokumentácii informovaný.
Napriek existujúcej právnej úprave musíme znovu zdôrazniť, že používanie sieťových postelí, a to v akomkoľvek kontexte je z právneho hľadiska veľmi kontroverzné a môže byť vnímané ako zlé zaobchádzanie. Proti používaniu tohto obmedzenia, a to aj pri poskytovaní psychiatrickej starostlivosti, sa stavia Výbor OSN proti mučeniu, alebo Výbor OSN pre práva osôb so zdravotným postihnutím. Oba tieto orgány argumentujú, že umiestnenie do sieťovej postele je per se, teda samo o sebe, zlým zaobchádzaním a poskytovatelia by k tomu nemali pristúpiť. Zároveň musíme upozorniť, že zlé zaobchádzanie je kriminalizované najmä v § 420 zákona č. 300/2005 Z. z. trestný zákon, a zdravotnícky personál sa potencionálne vystavuje riziku trestného stíhania. Z týchto dôvodov, a zohľadňujúc ľudskoprávny prístup k poskytovaniu starostlivosti ľuďom so zdravotným postihnutím, je potrebné sieťové postele odmietnuť a uvažovať v situáciách, ktoré vyžadujú určitú ingerenciu, nad inými možnosťami.
Zdroje:
[1]Voľne podľa Maroša Matiaška. Prednáška – Problém zodpovednosti za škodu a práca s rizikom v sociálnych službách. 1. – 2. 2. 2018