Ema
Príbeh 7
Ema je dievča s Downovým syndrómom a má kompenzovanú poruchu sluchu. Má 7 rokov, s rodičmi a sestrou býva v menšom okresnom meste. Rodičia neberú jej vzdelanie na ľahkú váhu a veria, že najlepšie pre ňu bude navštevovať bežnú základnú školu so svojimi rovesníkmi. Preto s ročným predstihom kontaktovali riaditeľa školy s tým, že by radi, aby Ema do školy aj nastúpila. Podľa odporúčaní z poradenského centra by pre vzdelávanie v bežnej škole potrebovala podporu, a to konkrétne v podobe asistenta a individualizovaného vzdelávacieho plánu. Inú podporu rodičia zaisťovali externe. Napriek tomuto riaditeľ základnej školy neočakávane rozhodol, že Emu do školy neprijíma. Odvolal sa pritom na štátne vzdelávacie programy, podľa ktorých dieťa s kombinovaným zdravotným postihnutím, ako má Ema, vyžaduje veľmi širokú škálu podpory, napr. logopéda, špeciálneho pedagóga, a škola týchto odborníkov nezamestnáva, preto ani nie je schopná adekvátne zabezpečiť Emino vzdelávanie.
Ktoré články Dohovoru sú porušené?
Otázky do diskusie?
- Máme dostatok prijateľných alternatív komunitných sociálnych služieb pre zdravotne znevýhodnené osoby v dospelom veku?
- Kto má viesť, podporovať rodičov k osamostatňovaniu a nezávislému životu ich zdravotne znevýhodnených synov a dcér?
Odborné pohľady na danú situáciu v súlade s Dohovorom
Bežný život rodičov je sprevádzaný očakávaním narodenia ich detí, výchovou a starostlivosťou počas štúdia na základnej, strednej či vysokej škole až po ich osamostatnenie, ktoré je spravidla spojené s náročným odpútaním sa od rodičov od pôvodnej rodiny. Život detí so zdravotným znevýhodnením v rodine je často zložitejší. Milujúci rodičia sa každý deň s obavami sledujú ako sa ich deti vyrovnávajú s nárokmi a očakávaniami prostredia v školách a predstava, že existuje možnosť odpútania, osamostatnenia ich dcéry sa im často javí nereálna.
Sociálny pracovník/sociálny pedagóg
Vzdelávanie a právo na vzdelanie patria medzi jedno z kľúčových práv pre ľudí so zdravotným postihnutím. Podpora vzdelávania a inkluzívne vzdelávanie je na Slovensku málo rozvinuté aj napriek tomu, že tu máme viacero nástrojov, ktoré majú napomôcť k začleňovaniu ľudí so zdravotným postihnutím do vzdelávacieho procesu. Aj napriek tomu, že ide primárne o oblasť vzdelávania, tak je aj v prípade Emy nevyhnutná podpora z hľadiska sociálnej práce. Základné vzdelávanie patrí do kompetencie samosprávy a preto je potrebné, aby podporu v tejto oblasti zabezpečovali sociálni pracovníci samosprávy. V prípade Emy sa jedná hlavne o podporu v oblasti koordinovania a spolupráce medzi jednotlivými aktérmi – obec, škola, poradňa a rodina. Sociálny pracovník môže v tomto prípade pomôcť s viacerými oblasťami od individuálneho vzdelávacieho plánu, cez podporu rodiny (s súlade so zákonom o sociálnych službách – príloha č. 2) až po pomoc obci a škole pri získaní asistenta učiteľa. Dohovor o právach osôb so zdravotným postihnutím hovorí o inkluzívnom vzdelávaní a nevyhnutnej podpore pre žiakov so zdravotným postihnutím v bežných školách. Základným nástrojom tejto podpory je asistent učiteľa. Asistent učiteľa je definovaný v
zákone č. 317/2009 Z.z. o pedagogických zamestnancoch a odborných zamestnancoch a zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov. Ide o pedagogického asistenta, ktorého úlohou je podľa požiadaviek učiteľa, podieľať sa na uskutočňovaní školského vzdelávacieho programu materskej školy, základnej školy, školy pre deti s nadaním alebo žiakov s nadaním, špeciálnej školy alebo výchovného programu pre deti a žiakov vo veku plnenia povinnej školskej dochádzky najmä utváraním rovnosti príležitostí vo výchove a vzdelávaní, na prekonávaní architektonických, informačných, jazykových, zdravotných, sociálnych alebo kultúrnych bariér. Pedagogický asistent môže pôsobiť aj v stredných školách, ak ide o zabezpečenie vzdelávania žiakov so zdravotným postihnutím. Finančné prostriedky na náklady asistenta učiteľa sú prideľované podľa
§4a zákona NR SR č. 597/2003 Z. z. o financovaní základných škôl, stredných škôl a školských zariadení v znení neskorších predpisov na žiadosť zriaďovateľa školy. V prípade Emy ide o obec. Mesačný normatív bol v roku 2018 vo výške 840,- EUR. Metodický pokyn č. 66/2015 k postupu pri predkladaní požiadaviek na finančné prostriedky na osobné náklady asistenta učiteľa pre žiakov so zdravotným znevýhodnením je zverejnený na stránke Ministerstva školstva
[1]. V prípade Emy bol využitý tento postup a v súčasnosti Ema navštevuje bežnú základnú školu, ktorá ma asistenta učiteľa a vzájomná spolupráca rodiny a školy je veľmi efektívna.
Právnik
Príbeh Emy sa dotýka práva na vzdelanie, resp. konkrétnejšie práva na inkluzívne vzdelanie. Podľa článku 24 ods. 1 Dohovoru zmluvné štáty, vrátane Slovenskej republiky, „
[s] cieľom realizovať toto právo bez diskriminácie a na základe rovných príležitostí (…) zaistia začleňujúci vzdelávací systém na všetkých úrovniach“. Slovenský text Dohovoru prekladá pôvodný termín „inkluzívny“ (viď originálne anglické znenie) ako „začleňujúci“. To môže byť zmätočné, preto budeme používať pojem „inkluzívny“. Dohovor zaväzuje Slovenskú republiku, aby deťom so zdravotným postihnutím bolo poskytované vzdelávanie v tzv. inkluzívnom prostredí hlavného vzdelávacieho prúdu, teda v bežných školách. Koncept inkluzívneho vzdelávania má primárne dve roviny, pedagogickú a právnu. Z tej právnej stránky je čl. 24 Dohovoru, a teda aj tento koncept a povinnosti štátu autoritatívne interpretovaný vo všeobecnom komentári č. Výboru OSN pre práva osôb so zdravotným postihnutím č. 4. Pedagogická a právna konštrukcia konceptu inkluzívneho vzdelávania je založená na predpoklade, aby všetky deti boli vzdelávané spoločne, bez ohľadu na ich odlišnosti. To znamená, že vzdelávací systém by nemal chápať deti so zdravotným postihnutím ako problém, ktorý je potrebné nejakým spôsobom vyriešiť, napríklad umiestnením do špeciálnych, oddelených (segregovaných) tried, či škôl. Namiesto toho by mal pozitívne reagovať na rozmanitosť žiakov a k individuálnym rozdielom pristupovať ako k príležitostiam pre obohatenie všetkých. Princíp inkluzívneho vzdelávania sa vylučuje so segregovaným (oddeleným) vzdelávaním v špeciálnych školách. Špeciálne školy by teda mali byť skôr výnimkou, nie bežným vzdelávacím prostredím pre deti so zdravotným postihnutím. Z pedagogického hľadiska sa pri inkluzívnom vzdelávaní zdôrazňuje rozmanitosť školskej populácie. Rôznorodí žiaci totiž môžu vytvoriť také školy, ktoré budú oveľa citlivejšie k ich konkrétnym potrebám. Zároveň sa predpokladá, že rozmanitosť môže vychovať tolerantnejšiu generáciu. Inkluzívne vzdelávanie pomáha búrať sociálne bariéry a stigmu okolo ľudí so zdravotným postihnutím, deti si môžu vytvoriť sociálne vzťahy či priateľstvá na celý život. Právny záväzok zaistiť inkluzívne vzdelávanie preto predpokladá, že relevantné orgány zaistia, aby v bežných školách mohli byť vzdelávané všetky deti so zdravotným postihnutím. Článok 24 ods. 2 písm. b) Dohovoru upravuje povinnosť, aby osoby so zdravotným postihnutím „
mali na rovnom základe s ostatnými prístup k inkluzívnemu, kvalitnému a bezplatnému základnému vzdelávaniu a strednému vzdelávaniu v mieste, kde žijú“. Prístupnosť (v angličtine „accessibility“) je právny pojem, ktorý súvisí s tzv. prvkami práva na vzdelanie. Vzdelávanie musí byť dostupné každému, prístupné pre všetkých, prijateľné pre žiakov i rodičov a prispôsobené potrebám študentov. Konkrétne aspekt prístupnosti je spojený s predpokladom, že vzdelávanie je prístupné každému, bez diskriminácie. Ustanovenie článku 24 ods. 2 písm. b) Dohovoru je tak prepojené so zákazom diskriminácie a povinnosťou orgánov verejnej správy zaistiť tzv. primerané úpravy (v angličtine „
reasonable accommodation“). Bez primeraných úprav nie je totižto vzdelávanie prístupné deťom so zdravotným postihnutím. Primerané úpravy je právny pojem, ktorý čl. 2 Dohovoru OSN definuje tak, že ide o: „
nevyhnutné a adekvátne zmeny a prispôsobenie, ktoré nepredstavujú neúmerné alebo nadmerné zaťaženie a ktoré sa robia, ak si to vyžaduje konkrétny prípad, s cieľom zabezpečiť osobám so zdravotným postihnutím využívanie alebo uplatňovanie všetkých ľudských práv a základných slobôd na rovnakom základe s ostatnými“. Nezaistenie primeraných úprav je jedným z dôvodov zakladajúcich diskrimináciu na základe zdravotného postihnutia. Podľa čl. 2 Dohovoru OSN, diskriminácia na základe zdravotného postihnutia „
je každé robenie rozdielov, vylúčenie alebo obmedzenie na základe zdravotného postihnutia, ktorých cieľom alebo účinkom je narušiť alebo znemožniť uznávanie, využívanie alebo uplatňovanie všetkých ľudských práv a základných slobôd v politickej, hospodárskej, sociálnej, kultúrnej, občianskej alebo inej oblasti na rovnakom základe s ostatnými; zahŕňa všetky formy diskriminácie vrátane odmietnutia primeraných úprav“. V oblasti vzdelávania, primerané úpravy znamenajú rôzne postupy, ktoré individuálne reagujú na potreby dieťaťa so zdravotným postihnutím a jeho okolia tak, aby toto dieťa mohlo byť vzdelávané v hlavnom vzdelávacom prúde spoločne s deťmi bez zdravotného postihnutia. Typickým príkladom zaistenia primeraných úprav, ale aj otázky prístupnosti je odstránenie fyzických bariér v škole v prípade napr. žiaka používajúceho vozíček. U dieťaťa s mentálnym postihnutím sú typickými primeranými úpravami zaistenie asistenta učiteľa a individuálne prispôsobenie výučby prostredníctvom individuálneho plánu. Táto forma diskriminácie vychádza z materiálneho chápania rovnosti, kedy cieľom je rovnosť reálna, nie len zákonná. V prípade ľudí so zdravotným postihnutím súvisí s povinnosťou zaistiť primerané úpravy tak, aby títo mohli realizovať svoje základné ľudské práva a slobody, vrátane práva na vzdelanie v inkluzívnom prostredí. V slovenskom právnom prostredí ustanovenie § 144 zákona č. 245/2008 Z. z. o výchove a vzdelávaní (školský zákon) upravuje práva a povinnosti dieťaťa, žiaka, pričom vychádza z konceptu materiálnej rovnosti. Podľa § 144 ods. 1, písm. a) školského zákona, dieťa alebo žiak má právo na „
rovnoprávny prístup ku vzdelávaniu“. Podľa § 144 ods. 1, písm. e) školského zákona má dieťa alebo žiak právo na „
individuálny prístup rešpektujúci jeho schopnosti a možnosti, nadanie a zdravotný stav v rozsahu ustanovenom týmto zákonom“. Podľa § 144 ods. 1, písm. j) školského zákona má dieťa alebo žiak právo na „
organizáciu výchovy a vzdelávania primeranú jeho veku, schopnostiam, záujmom, zdravotnému stavu“. Špecificky právo dieťaťa alebo žiaka so špeciálnymi výchovno-vzdelávacími potrebami na primerané úpravy upravuje § 144 ods. 2, podľa ktorého: „
Dieťa so špeciálnymi výchovno-vzdelávacími potrebami alebo žiak so špeciálnymi výchovno-vzdelávacími potrebami má právo na výchovu a vzdelávanie s využitím špecifických foriem a metód, ktoré zodpovedajú jeho potrebám, a na vytvorenie nevyhnutných podmienok, ktoré túto výchovu a vzdelávanie umožňujú.“ Dohovor nebol doposiaľ plne implementovaný do školskej legislatívy. Otázku vzdelávania detí so zdravotným postihnutím upravujú § 29 ods. 10 a 11, § 31 ods. 3, § 144 ods. 2, 3 školského zákona. Tieto ustanovenia je nutné interpretovať v súlade s čl. 24 Dohovoru a účelom Dohovoru, ktorým je v prípade práva na vzdelanie koniec segregácie detí so zdravotným postihnutím v špeciálnom (oddelenom) vzdelávacom systéme, ako aj segregácie v rámci bežného vzdelávacieho systému. Právom na inkluzívne vzdelávanie sa zaoberal Najvyšší súd v rozsudku č.k. 7Sžo/83/2014 zo dňa 24. 9. 2015. Išlo o tento prípad dievčatka s Downovým syndrómom, ktoré riaditeľ základnej školy odmietol prijať s odôvodnením, že nevie zabezpečiť jeho vzdelávanie. Súd rozhodnutie riaditeľa ako správneho orgánu zrušil a zdôraznil, že každé dieťa so zdravotným postihnutím má právo na inkluzívne vzdelávanie a to bolo za splnenia primeraných úprav, v danom prípade vytvorenie pracovného zaradenia – asistena učiteľa a vypracovanie individuálneho výchovno-vzdelávacieho plánu v predmetoch, kde to bude individualita dieťaťa vyžadovať, aj v jej najlepšom záujme.
Zdroje:
[1] https://www.minedu.sk/metodicky-pokyn-c-662015-k-postupu-pri-predkladani-poziadaviek-na-financne-prostriedky-na-osobne-naklady-asistenta-ucitela-pre-ziakov-so-zdravotnym-znevyhodnenim/