Elena

Príbeh 8

Elena

 

Pani Elena má 89 rokov a celý život žila v dome na dedine so svojim manželom, kde vychovali svoje deti a starali sa o hospodárstvo. Po smrti manžela žila viac ako 10 rokov sama a naďalej sa starala sama o dom a malé hospodárstvo. Pred necelým rokom sa raz v zime pošmykla, spadla a zlomila si nohou. Po dlhodobom liečení sa zhoršila jej mobilita a potrebuje používať chodítko a z času na čas zabúda. Jej deti, ktoré žijú mimo dediny sa rozhodli a umiestnili ju do zariadenia pre seniorov a špecializovaného zariadenia, kde pani Elena nechce byť. Deti a zamestnanci ju informovali, že je tam len na rehabilitačnom pobyte. Pani Elena by rada trávila, čo najviac času von a je zvyknutá skoro ráno vstávať a chodiť po zariadení a aj mimo neho, kde chodí kŕmiť mačky. Po polroku pobytu bola pani Elena premiestnená na uzavreté oddelenie a pracovníci jej na noc dávajú na posteľ bočnice, ktoré ju výrazne obmedzujú v pohybe. Pani Elena sa stále bez odozvy domáha toho, že chce ísť domov a že chce ísť von nakŕmiť zvieratá.

Ktoré články Dohovoru sú porušené?

Otázky do diskusie?

  • Aké iné možnosti mala rodina pani Eleny pre riešenie jej sociálnej situácie?
  • Mohla by pani Elena pri poskytovaní komunitných sociálnych služieb ostať vo svojom rodinnom dome?
  • Čo viedlo rodinu k tomu, že umiestnili svoju matku v špecializovanom zariadení?
  • Prečo pani Elenu pri adaptácii na prostredie zariadenia klamali?
  • Je v sprevádzaní klienta prípustné užívať z dôvodu postupnej adaptácie „láskavu lož“ ?
  • Kto mal oboznámiť pani Elenu a spôsobe riešenia jej sociálnej situácie?
  • Čo by sa stalo v prípade , že by pani Elena nesúhlasila s navrhnutým riešením svojej situácie?
  • Má pani Elena právny nárok na sociálne služby, ktoré by riešili jej situáciu ináč ako umiestnením špecializovanom zariadení?
  • Môže personál zariadenia sociálnych služieb používať obmedzovanie pohybu pani Eleny používaním zábran na jej lôžku?
  • Pre koho dobro poslúžilo umiestnenie pani Eleny v špecializovanom zariadení a používanie zábran na jej lôžku?

Odborné pohľady na danú situáciu v súlade s Dohovorom

Matka, pani Elena, s manželom vychovala svoje deti. V  starobe sa pani Elena postupne stáva pre svoje dospelé a naplno zamestnané deti nezvládnuteľným bremenom. Zhoršenie zdravotného stavu, spojené so znížením mobility a psychických schopnosti situáciu ešte zhoršuje. Z prostredia pre pani Elenu   známeho prostredia rodinného  domu sa naraz ocitne v úplne novom a neznámom prostredí špecializovaného zariadenia. Pri adaptácii na nové prostredie zariadenia jej „pomáhajú“ zamestnanci   „láskavou lžou“. Pravdepodobné, postupné zhoršovanie zdravotného stavu vedie personál k premiestneniu pani Eleny na uzavreté oddelenie a požívanie zábran počas spánku. Pani Elena nie je pripravená na zmenu života z domáceho prostredia v ktorom  žila do  (pre ňu neznámeho) zariadenia. Napriek svojim zdravotným ťažkostiam,  subjektívne sa stále cíti najlepšie v  domácom prostredí  života v rodinnom dome. Na druhej strane jej rodina vidí  v zotrvávaní v dome  riziká a nebezpečenstvo, ktorému nedokážu  zabrániť. Situáciu by riešili sociálne služby (opatrovateľské), ktoré by umožnili bývať  pani Elene v rodinnom dome, napriek zhoršeniu jej zdravotného stavu. „Láskavá  lož“, je trápnou snahou personálu zariadenia (často tiež rodinných príslušníkov) zastrieť diametrálny rozdiel medzi domácim a inštitučným prostredím. Zjavne takýto prístup pani Elene nepomáha a ešte zhoršuje jej situáciu tým, že je premiestnená na uzavreté oddelenie a nakoniec na zábranami uzavreté lôžko, z ktorého sa v noci nedokáže pohnúť.

Sociálny pracovník/sociálny pedagóg

V prípade pani Eleny je porušovaných rovno niekoľko jej ľudských práv a slobôd. Z hľadiska sociálnej práce je hlavným problémom nedostatok informovania a komunikácie s pani Elenou. Hlavná komunikácia o nej a jej pobyte v zariadení a aj rozhodovanie prebieha predovšetkým s deťmi pani Eleny. Pani Elena dlhodobo vyjadruje nesúhlas so svojim pobytom v zariadení. Posúdenie odkázanosti na sociálnu službu a aj umiestnenie prebehlo bez jej vedomia. Rodina jej oznámila, že ide len na rehabilitačný pobyt a v zariadení je umiestnená na uzavretom oddelení a sú jej dávané bočnice, tak ako všetkým obyvateľom tohto oddelenia. V prvom rade je potrebné si dať otázku, kto je prijímateľom sociálnej služby?  Následne si treba dať otázku či je tento typ zariadenia vhodný pre pani Elenu, ktorá je z dôvodu čiastočne zhoršenej mobility ubytovaná na uzavretom oddelení? Z oboch Dohovor a zákon o sociálnych službách nám jasne hovoria o nevyhnutnosti partnerského prístupu pri poskytovaní podpory. Aktuálne riešenie tejto situácie je možné vidieť vo viacerých smeroch. Prvá vec z hľadiska sociálnej práce, ktorú treba realizovať je realizovať poradenský rozhovor s rodinou a s pani Elenou o jej situácii a o možnostiach podpory, ktoré pre ňu existujú a aj o jej aktuálnej a reálnej situácii. Následne je nevyhnutné začať pracovať na vytvorení individuálneho plánu a podpory, tak aby bola v súlade s § 7 ods. 4 zákona o sociálnych službách, kde sa uvádza: „poskytovateľ sociálnej služby je povinný spolupracovať s rodinou, obcou a komunitou pri utváraní podmienok na návrat prijímateľa sociálnej služby poskytovanej v zariadení s celoročnou pobytovou formou do prirodzeného rodinného prostredia alebo komunitného prostredia s prednostným poskytovaním sociálnej služby terénnou formou, ambulantnou formou alebo týždennou pobytovou formou, a to so súhlasom prijímateľa sociálnej služby a pri rešpektovaní jeho osobných cieľov, potrieb, schopností a zdravotného stavu.“Vzhľadom na dlhodobo deklarovaný nesúhlas s umiestnením v zariadení sociálnych služieb a toto by malo byť definované ako jeden z hlavných cieľov individuálneho plánovania. V prípade pani Eleny je potrebné pracovať s metódou vopred vyslovených prianí[1], kde spolu s ňou a jej príbuznými sa zadefinujú presné podmienky poskytovania sociálnej služby a toho, ako bude prebiehať podpora pani Eleny a rozhodovanie o jej záležitostiach a aj kto presne bude, v ktorej situácii rozhodovať. Na základe tohto sa dá dobre a jasne nastaviť systém rozhodovanie. Druhou problematickou oblasťou v prípade pani Eleny sú obmedzenia, ktoré súvisia s jej pobytom na uzavretom oddelení, ktoré je v jej prípade neadekvátne. Pobyt na takomto oddelení musí byť stále indikovaný zvýšenou alebo neprimeranou rizikovou situáciou, ktorej môže byť vzhľadom na svoj zdravotný stav vystavený. Táto indikácia musí byť individuálna pre každého obyvateľa takéhoto oddelenia. Ľudia by sa tam nemali dostávať len z dôvodu nedostatku miesta. Podobne je na tom aj paušálne používanie obmedzujúcich alebo ochranných prostriedkov ako sú bočnice. Používanie týchto prostriedkov musí byť jasne a individuálne indikované na základe zdravotného stavu a nemôže byť použité ako obmedzujúci prostriedok pre čiastočne imobilných obyvateľov. V prípade pani Eleny je nevyhnutné pracovať aj s rizikovými plánmi, ktorým sa podrobnejšie venujeme v prípadovej štúdii č. 3 – pani Eva. [1]Tento model je bežný v oblasti zdravotnej a hospicovej starostlivosti, ale v modifikovanej forme môže byť aj súčasťou individuálneho plánovania s ľuďmi, ktorých zdravotný stav sa môže zhoršiť natoľko, že nebudú schopní akútne rozhodovať – ide hlavne o seniorov, ľudí s duševným ochorením, ľudí v terminálnom štádiu života a pod.

Právnik

Z právneho hľadiska ide v prípade paní Eleny o dva hlavné problémy. Ten prvý sa týka umiestnenia do zariadenia pre seniorov a špecializovaného zariadenia zjavne proti vôli paní Eleny. Ide vo svojej podstate o podobný prípad, ako sme riešili v prípade Miloša. Paní Elena odmieta poskytovanie sociálnej služby a prejavu so svojím pobytom v zariadení nesúhlas. Tento nesúhlas nemusí byť nutne explicitný, postačí, ak sa domáha, že chce ísť domov. V takom prípade nemožno poskytovanie pobytovej sociálnej služby považovať za dobrovoľné. Ide o druh pozbavenia osobnej slobody, ako konštatoval Európsky súd pre ľudské práva v rozsudku Červenka proti Českej republike, v skutkovo podobnej veci. To je teda prvá vec, ktorú si musíme uvedomiť. To, ale ešte neznamená, že jej sociálna služba nebude vôbec poskytovaná. To je druhá vec, ktorá je veľmi dôležitá. K poskytovaniu sociálnej služby, ktorá je spojená s umiestnením, či pobytom v určitom zariadení, resp. na určitom mieste proti vôli človeka, dôjsť môže, musí ale o zákonnosti takéhoto opatrenia rozhodnúť konkrétna nezávislá autorita. Touto autoritou nie je ani rodinný príslušník, ani opatrovník, ani poskytovateľ sociálnych služieb, ale iba súd. Inými slovami, ak pani Elena odmieta poskytovanie sociálnej služby, je potrebné oznámiť túto skutočnosť súdu, ktorý jediný môže rozhodnúť o zákonnosti pozbavenia osobnej slobody. A tu narážame na nedostatok právnej úpravy na Slovensku. V zákone č. 448/2008 Z. z. o sociálnych službách nám chýbajú tzv. hmotnoprávne podmienky pre posúdenie zákonnosti pozbavenia osobnej slobody. Nevieme teda presne, čo by mal súd posudzovať, na základe čoho rozhodovať. A potom v zákone č. 161/2015 Z. z. civilný mimosporový poriadok nám zase chýbajú procesné pravidlá, ako by mal súd presne postupovať. Ide o absenciu právnej úpravy a problém, ktorý ale môžeme vyriešiť použitím analógie. Ponúka sa totiž možnosť využiť tie ustanovenia, ktoré sa na daný prípad hodia najlepšie. V našom kontexte to bude právna úprava, ktorá reguluje tzv. nedobrovoľné hospitalizácie. Z hľadiska podmienok pre posúdenie zákonnosti pozbavenia osobnej slobody tak môžeme poukázať na § 6 ods. 9 písm. d) zákona č. 576/2004 Z. z. o zdravotnej starostlivosti, podľa ktorého sa informovaný súhlas – aj s hospitalizáciou – nevyžaduje, ak ide o osobu, ktorá v dôsledku duševnej choroby alebo s príznakmi duševnej poruchy ohrozuje seba alebo svoje okolie, alebo ak hrozí vážne zhoršenie jej zdravotného stavu. V prípade paní Eleny by tak podmienkou, ktorá by sa skúmala, bolo potencionálne zhoršenie jej zdravotného stavu, ak by nebola poskytovaná sociálna služba domov pre seniorovo a špecializované zariadenie. A z procesného hľadiska by bolo na mieste použiť ustanovenia a pravidlá pre vedenie konania o prípustnosti prevzatia a držania v zdravotníckom zariadení podľa § 252 an. civilného mimosporového poriadku. Čo to všetko teda znamená pre poskytovateľa sociálnych služieb? Myslíme si, že v prípade paní Eleny je na mieste informovať okresný súd, v jeho obvode poskytovateľ sídli o skutočnosti, že paní Elene je poskytovaná služba domov pre seniorov a špecializované zariadenie, že paní Elena s týmto nesúhlasí a že chce ísť domov. Následne popísať okolnosti, za ktorých došlo k poskytovaniu sociálnej služby a požiadať súd o rozhodnutie o zákonnosti nedobrovoľného poskytovania sociálnej služby. Druhý problém sa týka používania bočníc. Ide o opatrenie, ktoré je niekde na hranici medzi mechanickým obmedzením a izoláciou. Umožňujú sa človeku hýbať, ale iba v určitom vymedzenom priestore. Česká verejná ochrankyňa práv sa problematickou bočníc zaoberala podrobne vo svojej správe z návštev zariadení pre seniorov z roku 2015 (https://www.ochrance.cz/fileadmin/user_upload/ochrana_osob/ZARIZENI/Socialni_sluzby/2015_Zprava_domovy_pro_seniory.pdf). Uviedla, že bočnice predstavujú nástroj, ktorá má síce potenciál obmedziť človeka v pohybe, avšak miera toho, ako môžu človeka obmedziť, závisí na jeho pohyblivosti. Trvalo ležiaceho človeka zdvihnuté bočnice v pohybe neobmedzujú a nepredstavujú tak obmedzovací prostriedok. Obmedzujú, ale toho, kto je inak schopný sám z lôžka vstať. Tzn. pokiaľ je človek sám schopný vstať, ale bráni mu v tom zdvihnutá bočnica, je obmedzovaný v pohybe. Podľa verejnej ochrankyne práv nie, ani táto situácia nutne protiprávna. Bočnice predstavujú podľa nej štandardný nástroj pre poskytovanie ošetrovateľskej starostlivosti a k zabráneniu pádu klienta z lôžka. Ich použitie však musí spĺňať určité podmienky. Za prvé, musí byť primerané riziku. Je teda potrebné zmapovať riziko pádu u konkrétneho klienta. Ak je výsledkom zistenie, že u klienta je potreba použiť určité preventívne opatrenie k zabráneniu pádu z lôžka, musí byť použité najmenej reštriktívne opatrenie. V druhom kroku teda musí poskytovateľ sociálnych služieb zvážiť, či nie je možné k ochrane prijímateľa pred pádom použiť iné prostriedky než bočnice, ktoré taký obmedzovací efekt nemajú. Napríklad zníženie lôžka, či položenie matrace vedľa lôžka. Pri použití bočníc u pohyblivých prijímateľov za účelom prevencie pádu je nutné zaistiť, aby mal prijímateľ sám možnosť opustiť lôžko. Účelom použitia bočnice musí byť vždy iba zamedzenie pádu prijímateľa. Nie je možné ich používať pre uľahčenie práce personálu. A nakoniec je potrebné individuálne u každého prijímateľa stanoviť, kedy má byť bočnica nasadená, napr. noc/celý deň/časť dňa, atď. Tento záznam by mal byť uvedený v dokumentácii prijímateľa. Zo záznamu by malo byť jasné, kto rozhodnutie o bočniciach prijal a z akého dôvodu. Personálu by mal byť k dispozícii vedúcim pracovníkom autorizovaný zoznam prijímateľov, ktorým majú byť bočnice nasadené a kedy. Nasadenie bočníc by nikdy nemalo byť výsledkom intuitívneho rozhodnutia personálu. A nakoniec ešte zdôrazníme, že súhlas lekára, či člena rodiny, alebo opatrovníka sú právne nevýznamné. Môžu, ale prispievať k pozitívnej atmosfére dôvery medzi poskytovateľom a rodinou.

Zdroje:

Viac informácií nájdete tu: https://www.zomieranie.sk/informacie/starostlivost-o-nevyliecitelne-chorych-a-umierajucich/vopred-vyslovene-priania, http://www.psychiatriapreprax.sk/index.php?page=pdf_view&pdf_id=6269&magazine_id=2, https://www.umirani.cz/sites/default/files/ke-stazeni/pdf/cd_letak_drive_vyslovene_prani_2016_pro_pacienty_vodoznak.pdf